Všetky príspevky Romco

môj príbeh Hádam každý z nás si prešiel v detstve tým, že mal doma elektrický vláčik, auto na diaľkové ovládanie alebo iné funkčné modely. Ja som mal iba to prvé, vláčik. „Auto na diaľkové“ som veľmi chcel, ale nikdy som ho nedostal a nie kvôli tomu že by mi ho rodičia nechceli kúpiť ale jednoducho nemohli. Možno to ma práve posunulo ďalej a nielen v modelárstve ale i živote. Na druhom stupni základnej školy po neplánovanej návšteve Vajnorského letiska mi učarovali RC modely lietadiel. Bol som nimi tak nadchnutý, že z prvých zarobených peňazí cez prázdniny keď som brigádoval, som si kúpil prvú stavebnicu. Bol to RC model lietadla od Modely a volal sa Astir. Kúpiť som ho bol napriek tomu, že aparatúru som ešte nemal a nevedel som či vôbec niekedy na ňu nasporím, predsa len stála otcov mesačný plat. So svojim dedkom som Astira cez prázdniny napriek všetkému staval. Mal laminátový trup a plastové rebrá krídel. Všetko ostatné trebalo postaviť, zlepiť a potiahnuť papierom. Spomínam si, že v septembri som musel do školy a chýbal nám týždeň na dokončenie a môj dedko postavil smerovku a výškovku sám. Potiahli sme ich spolu cez víkend. Astira mám do dnes a vždy lietal iba ako vetroň bez motorizácie. Na ďaľší rok ma čakala stredná škola a keď som bol na ňu úspešne prijatý dostal som darček, ktorý som vôbec nečakal. Rodičia mi kúpili novučičkú RC súpravu Graupner FM314 a ja som videl Astira vo vzduchu. Tak sa aj stalo a prázdniny boli nádherné. Vo Vajnoroch to žilo každý víkend a boli to krásne časy. Potom prešlo mojimi rukami ešte zopár lietadiel. Elektroletov a aj lietadiel na spalovací motor. O pár rokov neskôr som bol frustrovaný z rušenia FM signálu práve na Vajnorskom letisku. Nasledovalo zopár fatálnych pádov a pri lietaní na Liptove napríklad problém nebol. Keďže žijem v Bratislave a RC modelov som sa nechcel vzdať a o aparatúrach v 2,4 GHz spektre sa vtedy ešte nechyrovalo, tak na základnej vojenskej službe na prelome milénia som postavil svoju prvú loď a začala sa druhá etapa modelárstva. Povedal som si, že tá bude možno bezpečnejšia. Na to som spoznal kamaráta Feriho Valčeka a ten sa chystal do rakúskeho Neulengbachu popozerať modely ponoriek. Volal ma nech sa pridám, že to je iné ako lode. Trochu som mu oponoval, že čo môže byť na ponorkách úžasné keď ich aj tak pod vodnou hladinou nevidno. Feri ma vyviedol z omylu a hovorí mi, že to sa jazdí v bazéne na kúpalisku v krásnej priehľadnej vode. Nakoniec som vzhliadol ponorky na živo a od tej doby sú číslo jedna v mojom modelárskom rebríčku. Ďakujem Feri – kamarát môj. Je to kus umenia postaviť ponorku aby sa správala ako verná predloha a musím priznať, že ma fascinuje aj technika akou statické ponorky disponujú . V Neulengbachu sme sa zoznámili s Juliom a keď som založil internetovú stránku tak sa pridali Rudi, Dušan, Mihál a ostatní kamaráti.  

Typ XXIII 1/72

Dynamická ponorka bez ponorného systému

Typ XXIII bola trieda pobrežných diesel-elektrických ponoriek nemeckej Kriegsmarine z konca druhej svetovej vojny. Spoločne so známejšími oceánskymi ponorkami typu XXI mali pomôcť zvrátiť druhú bitku o Atlantik. Podobne ako typ XXI sa vyznačovali zväčšenou kapacitou akumulátorov a zlepšenými výkonmi pri plavbe pod hladinou. Objednaná bola veľkosériová výroba ponoriek typu XXIII. Do konca vojny sa podarilo dokončiť šesťdesiat z plánovaných 378 ponoriek. Na bojovú misiu ich do konca vojny vyplávalo iba šesť. Niekoľko ponoriek po vojne v rámci reparácií získali víťazné štáty.

Dĺžka [mm]481,6
Šírka [mm]41,9
Výtlak vynorená [g]
Výtlak ponorená [g]
Ponor [mm]50,8

pokračovanie čoskoro…